Zvoňi zvoňia f tej našej ďeďiňe

vojenská zo Zvolenskej Slatiny, Podpoľanie

1.

Zvoňi zvoňia f tej našej ďeďiňe,

moja mamka do kostola iďe,

Pána Boha na koľenách prosí,

aby sa jej syn navrátil z vojny,

z tých ďeľakých ruských šírych pláňí.

2.

Bože pomôž, vráť mi môjho syna,

nešťastná mať na ťeba spomína,

keď na vojňe mladý život strávi,

ňič ňepomôže mamky na poľi,

ona plače, stáľe ruky spína.

3.

Vráť sa, syn môj, treba sa ťi žeňiť,

tvojej mamky povôľi urobiť,

veď na ťeba čaká tvoja milá,

kerá ťi je tvojmu srdcu verná,

kerá stáľe na ťeba spomína.

4.

Ja sa vráťim, keď vojna pomiňie,

keď prestaňe z kanónov strieľaňie,

[:tam ostaňe tá šťastná hoďina,

že ma žiadna guľka ňetrafila,

buďeme my spolu do skonaňia.:]