Spomienky

M. Kotian, Dúha

1.

Vietor do korún stromov zahnal rozlietaných vtákov,

dážď padá, v blate svojou silou riečky vymýva.

Hrom duní, v diaľke počuť zvuk kováčskych nákov

to je to miesto, kde sa kus môjho detstva ukrýva.

Domy staré, z plotov sú skôr obrovské brány,

aj ten náš už dávno zničil čas

a kto z vás vrátiť sa skúšal,

ten za pravdu iste dá mi,

že keď pozdravil, tak trochu zachvel sa mu hlas.

Tak tu stojím, rukou dotýkam sa kľučky na dverách,

z deravej rímsy mi na kabát padá dážď,

v duchu vidím mamin večný úsmev na perách,

otec sedí za stolom, vedľa neho leží jeho starý plášť.

3.

Oči mám slzavé, hrdlo zovreté nevydá ani hlásku,

s úctou vykročím k zaprášeným starým hodinám.

Tie mi odbili môj prvý úspech, prvú veľkú lásku,

prvý pád, v detskom srdci prvý šrám.

4.

Čas uteká, je ako rieka: čo vezme - nevráti.

Len spomienky, tie ostanú nám.

Každý z vás raz v živote iste niečo stratil -

niečo, čo mal rád, tak ako ja to tu rád mám.

5.

Tak tu stojím, rukou dotýkam sa kľučky na dverách,

z deravej rímsy mi na kabát padá dážď.

V duchu vidím mamin večný úsmev na perách,

otec sedí za stolom, vedľa neho leží jeho starý plášť.

Tak tu stojím, rukou dotýkam sa kľučky na dverách,

z deravej rímsy mi na kabát padá dážď,

v duchu vidím mamin večný úsmev na perách,

otec sedí za stolom, vedľa neho leží jeho starý plášť.

6.

Vietor do korún stromov zahnal rozlietaných vtákov,

dážď padá, v blate svojou silou riečky vymýva.