Jesenná

M. Nováčik "Maňas"

Pohoda, Topolčany

1.

Les má farby ako bundy paragánov,

listy na vlhkú zem padajú.

Oheň horí v kruhu starých mohykánov,

raz do roka sa tu schádzajú.

Mali krídla, dnes už koľkí palice

a nápev jasný a oči roziskrené

nemá každý, jak sa v básňach hovorí.

Ťažko je nosiť hlavu hore ako princi,

keď svoju jeseň klepe v starobinci.

2.

Les má farby ako bundy paragánov,

sem - tam už ťa zima pristaví.

V hlasnej vrave jeden zo starých pánov

páli v ohni svoje predstavy.

Mal vtedy plány a dnes zbytky dlhu,

čo syn tu nechal, keď šli na cestu dlhú

o takej sa vopred nikdy nevraví.

Rád lepil s vnučkou pávy z plastelíny,

miesto nej mu chodia listy z Argentíny.

3.

Les má farby ako bundy paragánov.

Bolo leto aj bez lastovičiek.

Oheň kamarátstva starých mohykánov,

to je roj životných iskričiek.

V horách má pravda celkom blízko do neba

a runda načína sa vždy napravo od seba.

S týmto všetkým by nemal hýbať čas,

v posledných chvíľach, keď oheň uhasína,

je dobre mať si na čo zaspomínať.