Ktože by nepoznal mlynárovu dcéru

Domaniky, Hont

1.

Ktože by nepoznal mlynárovu dcéru,

pekné to djovčatko krásavica veru,

jedinú cerušku v rodine mávali,

ako oko v hlave ju opatrovali.

2.

Zbožná a veselá, ku každému milá,

často do kaplnky modliť sa chodila,

na lúkach zelených zbierala kvetiny,

by uvila veniec soche do kapliny.

3.

Domov sa vracala kľukatým chodníkom,

často sa stretala s neznámym mladikom,

driečny to šuhaj bou, z chudobnej rodiny,

už od dávna túžil zmocniť sa dievčiny.

4.

Spanilé dievčatko sa mu zapáčilo,

keď sa stretnúť mali, usmialo sa milo,

ako každý mladík, slušne ju pozdravil,

prosil z dovolením a sa jej pozdravil.

5.

A tak v rozhovore ku mlynu kráčali,

že sa na čas zídu, za slovo si vzali,

dlho sa jej zdalo kým sa zvečerilo,

to jej mladé srdce láskou zahorelo.

6.

Sotva sa na nebi hviezdičky zjavili,

už tie mladé srdcia spolu sa bavili,

vernosť si sľubili, ona jemu, on jej,

ako to len bude k vôli mamky mojej.

7.

Ako sa v rodine pripady stavajú,

že dvom milujúcim do cesty stavajú,

čo im krivdy robia, to sú ich rodičia,

lebo pre bohatsvo štastie deťom ničia.

8.

Že bol chudobnejší, mamka jej bránila,

bo sa na bohatsvo veľmi lakomila,

posledný májový večer tu strávili,

kde práve pred rôčkom vernosť si sľubili.

9.

Vetrík tichý vanul, mesiac svietil bledý,

na to nepomyslel, že je už posledný,

keď jej ručku podal, tíško sa zachvela,

uspokoj sa milý, zajtra pridem znova.

10.

Z Bohom mu vravela, myslela si v duchu,

veď ja zajtra budem bežať v bielom rúchu,

obzrela sa za ním ešte na okamih,

zajtra ma uvidíš na doskách rezaných.

11.

A keď domov prišla, rodičia už spali,

vydýchla si k Bohu, slzy ju zaliali,

do izbietky vošla, svetielko zažala

a posledný dopis rodičom písala.

12.

Jeden pre miláčka svojho napísala

a za jeho lásku pekne ďakovala,

odpusť, však dobre vieš, rodina bránila,

preto som si račej náhlu smrť zvolila.

13.

Teraz, keď je jaro, príroda rozkvitá

a ja musím odísť nevinná zo sveta,

naveky odchádzam a lúčim sa s vami,

lebo ste k oltáru pristúpiť nedali.

14.

Do rakvy zelený rozmarín mi dajte,

na pohreb mi všetkú mládež povolajte,

na hlavu mi dajte z bielých ruží veniec,

prvým družbom nech mi bude môj milenec.

15.

Zbohom ostavajte otec i vy mati,

dopis dokončila a odbehla k hati,

kľakla na kraj hati, k najväčšej hlbine,

či len musím odísť zo sveta nevinne.

16.

Ešte naposledy k Bohu sa modlila

a tak ustrápená do vody skočila,

nad ňou sa zavrela tá mlynská hladina,

dušu vypustila ceruška jediná.

17.

Mamka nič netušiac keď ráno vstávala,

na zlý sen mužovi sa ponosovala,

dcérušku jedinú, že už vydávala

a z myrtni veniec jej na hlavu dávala.

18.

Ženích a mladucha, to je večnosť smútku,

aby sa nestalo niečo zaraz v skutku,

do malej izbietky rýchlo sa náhlila,

aby svéj dcérušky zlý sen vyjavila.

19.

Do izbietky vošla, dcérku nevidela,

len na jej stolíku lístoček zazrela,

sotva prvý riadok listu prečítala,

ruky sa jej triasli, zúfalo zvolala.

20.

Dceruška jediná, čos to učinila,

ľutujem, že som ti za neho bránila,

tam okolo mlyna dcérušku hľadala,

ale ju nenašla, voda ju zaliala.

21.

Mlynári zo všetkých mlynov sa schodili

a okolo mlyna dcérušku hľadali,

stavidlá stavili, vodu vypustili

a na dne mlynice nebohú spatrili.

22.

Smutne bolo všade, zvony hlaholili,

mladú krásavicu do rakvy vložili,

v hodvábe odetú, jak by bola spala,

na poslednú cestu sa pripravovala.

23.

Po celom okolí niesla sa novina,

čo sa to len stalo tam okolo mlyna,

smutný to bol pre rodičov pohľad,

naveky stratili svoj jediný poklad.