Chodí milá po strnisku

1.

Chodí milá po strnisku, lomí rukami,

zabili jej bielu húsku medzi žitkami.

[:Čo si húska zvinila, že ťa k smrti ubila,

že ťa k smrti, jaj, ubila ruka neznáma.:]

2.

Keby sa ja dozvedela, kto to urobil,

kto do mojej bielej húsky kameň zahodil.

[:Na toho sa rozhnevám, čo by bol aj milý sám,

na toho sa ja nahnevám, viac mu neverím.:]

3.

Neplač, milá, nenariekaj, utri očička,

nevedel som, že to bola tvoja husička.

[:Ja som ju chcel odplašiť a od žitka odvrátiť,

ja som ju chcel len odplašiť, ver mi dušička.:]

4.

Nebolo ju treba plašiť ostrým kamením,

či by nebolo stačilo mrtvým pozrením.

[:Bo od mrcha človeka všetko beží, uteká,

bo od mrcha aj človeka všetko uteká.:]